Johannes Rienhoff, to je čistá energia. Počas kovania sa stretávajú oheň, voda a sila svalov. Vo svojej kováčskej dielni vyrába železné brány, ploty a skrine alebo upravuje opotrebované sekáče. Hovoril s nami o svojej láske k železu a svojom povolaní.

Johannes Rienhoff si svoj život vlastne predstavoval inak. Keď mal 15 rokov, objavil sa jeho talent pre ľahkú atletiku a dostal sa na športový internát v bývalej NDR. Jeho telo sa zmenilo, zosilnel a stal sa vývesným štítom svojej školy. Johannes trénoval na olympiádu. Jeho sen. Ale v dvadsiatich sa Johannes ťažko zranil a jeho kariéra profesionálneho športovca skončila ešte skôr, než vôbec začala.

Johannes musel zmeniť spôsob myslenia. Chcel fyzickú prácu, plnú sily, ktorá mu súčasne dávala možnosť sa duševne rozvíjať. Väčšina prác pri písacom stole ho proste nenadchla. Ale v povolaní kováča našiel oboje. Práca plná elementárnej energie a ducha: aby mohol vizualizovať svoje návrhy, naučil sa kresliť.

"Večer chcem cítiť istú únavu. Potom viem, že som si voľno po práci zaslúžil."

Čo Johannes nepozná: nečinnosť. Nechať niečo tak, to neexistuje. Či už v práci alebo vo svojom voľnom čase, keď vykonáva bojový a silový šport - Johannes pokračuje. Kým to nezačne bolieť. A potom ešte trochu viac. Dovolenka je pre neho skúškou trpezlivosti. Čas, kedy nič nevytvorí? Užiť si pokoj? Pre neho je to ťažké.

Vypnúť vie beztak najlepšie pri práci vo svojej kováčskej dielni. Získal ju v roku 2013 od predchádzajúceho majiteľa.

"Príslovie: "Čo dlho vydrží, prinesie málo peňazí," hanbil by som sa, keby som takto vyrábal."

Johannes udržuje a cení si tradície remesla. Berie k sebe ľudí na vandrovke a ponúka im prístrešok. Okrem toho vyučuje. Jeho učni sa u neho nenaučia len niečo o kovaní, ale aj o živote. Johannes sa stále presviedča o tom, že fyzicky namáhavá práca s kladivom a kovadlinou mladým ľuďom pomáha nájsť vyváženie ku stresujúcemu a neprehľadnému svetu.